Cvicte.sk

Štart, minúty driny, cieľ a žeby bol koniec? To určite nie. Ale pekne poporiadku. Dnes píšem tento blog, práve pozerám priamy prenos maratónu v Košiciach a mám husiu kožu úplne všade. Môže sa vám dostať beh tak pod kožu a do každej vašej bunky? Veru môže. Som živý príklad.

Posledný týždeň

Trénovala som na DM ženský beh 3 mesiace a zrazu prišiel posledný týždeň. V nedeľu som bola s kamarátmi zabehnúť si 18 km v Ivánke pri Dunaji. Všetko bolo ok, no v pondelok ráno som sa zobudila slabá a s pocitom blížiacej sa chrípky. "Toto je snáď sen," pomyslela som si. A tak som sa najbližšie 4 dni liečila, aby som bola na môj "veľký finiš" ako tak fit. Chorobu som zvládla, no celý týždeň som nebehala. A tak som sa v sobotu chystala na beh s malou dušičkou. Ale keď som toľko trénovala, jeden týždeň nečinnosti to predsa nemôže celé zmariť.

Námestie plné žien

Na námestí vládla skvelá atmosféra, stretli sme sa s našimi mentorkami a trávili posledné chvíle povzbudzovaním, fotením, rozcvičkou a nasávaním atmosféry. A zrazu som stála na štarte s mojou mentorkou Romi, ktorá držala balón s časom, pod ktorý chceme zabehnúť moju 10ku. Pripojila sa k nám aj naša Simi a ako som tak stála medzi nimi, vedela som že to musím dať, aj keby čo bolo. Nemôžem ich a hlavne samú seba predsa sklamať. Aj keby čo bolo, dám do toho všetko.

Opora nadovšetko

A tak sme vyštartovali. Začiatok sa mi zdal úplne skvelý, vyštartovala som tak, až ma musela Romi brzdiť. No už na 3 kilometri na mňa prichádzala kríza. Nohy som mala ťažké, ani za svet predĺžiť krok. Fučala som tak, ako dávno nie. "Fúha, toto teda nebude dnes malina," prebehlo mi hlavou. Išlo sa mi veľmi tažko, v mysli som mala samé zlé myšlienky a bolo mi ťažko. Párkrát som kričala na kočky, nech spomalia. Tu sa však ukázalo, aké je to mať pri behu podporu a "ťahačov". Baby sa zomkli ku mne a podporovali ma. Keď smerom na most Lafranconi začalo fúkať, Simi išla predo mňa a kryla ma. Prinútila som sa na nič nemyslieť, len sledovať ich nohy a nepustiť sa ich za žiadnu cenu. Mysli len na správne dýchanie a drž sa ich. Toto jediné mi išlo dookola v mysli.

Musím to dať

A tak kilometre ubiehali. Tak zničene som sa snáď ešte necítila. A v tom ma Simi zaujala a zahnala zlé myšlienky. Pár metrov pred nami bežalo dievča, ktoré sme začali naháňať. Doslovne. "Ju necháš, aby ťa predbehla?" rypla si do mňa Simča. A zrazu som mala nový cieľ a moja ješitnosť ma hnala dopredu. Naháňala som ju až do cieľa. Vlastne ani neviem, či som ju predbehla, lebo pred cieľom som už zabudla na všetko.

Celý čas som nevedela, aký máme čas a len som čakala, kedy baby povedia, že to nestíhame. Stále boli ticho, a tak som so zaťatými zubami bežala.

Zrazu bolo pred nami pár metrov a pridala som z plných síl. Nikdy nezabudnem na ten pohľad, ako sme vyšli z poza rohu a ja som uvidela časomieru. To je neuveriteľné! Naozaj som to dokázala. Prebehli sme cieľom s časom 00:48:34. Môj cieľ bol pod 50 minút. Nedokážem opísať tú radosť. Smiala som sa, kričala, objímala s Romi a Simi a bola taká šťastná. A keď vás v cieli ešte povzbudzuje kopa blízkych a kamarátov. Neopísateľný zážitok.  

Ďakujem všetkým, čo mi pomohli a boli mi oporou pri mojom behaní. Ďakujem kočkám Romi, Simi a mojej spolubojovníčke Janke. Ženy ste všetky neskutočné bojovníčky!

No a čo teraz? Ja zatváram comp a idem si zabehať!