Cvicte.sk

Od strednej školy som sa takmer stále, bez väčších prestávok, venovala nejakému športu. Začínala som s aerobikom, potom prišlo obdobie behu, ktorý som neskôr vymenila za zumbu. Po „zumba mánii“ som vyskúšala jumping, ktorý je mojou srdcovou záležitosťou doteraz a nevzdám sa ho.

Lenže už v jarných mesiacoch tohto roku som sa začala pohrávať s myšlienkou, že po celom dni by bolo fajn, len tak vybehnúť niekde von (a to doslova). Pohybu som mala síce dosť, ale čerstvý vzduch a slnečné lúče predsa len majú niečo do seba. Tak som to skúsila. Prvé razy to bola skôr chôdza ako beh. To i napriek tomu, že som bola presvedčená o tom, že vďaka pravidelnému cvičeniu mám dobrú kondičku. Opak bol pravdou. V tomto období som behávala iba 1-2 razy do týždňa a naozaj len veľmi pozvoľne.

O niečo viac ma beh chytil za srdce až pred pár týždňami, keď sa v našom meste dočasne prestalo s cvičením jumpingu. Sama sebe som položila otázku: „Čo ďalej, veď bez pohybu predsa nemôžem zostať?“ Odpovedať na ňu nebolo ťažké. Akosi prirodzene som vzala beh trochu serióznejšie. Behala som 3-krát do týždňa asi 4-5 kilometrov. Postupne si ma získaval viac a viac. Čoraz intenzívnejšie som si uvedomovala, aké úžasné je obuť si tenisky a len tak behať. Zabudnúť na všetko a nechať sa unášať čarom pohybu. Popritom pozorovať okolité kopce, lúky a polia, počuť dupot svojich nôh, vlastný dych a v záplave endorfínov intenzívne pociťovať vďačnosť za to, aký je beh krásny. Aj vtedy, keď vďaka nevyspytateľnému počasiu premoknete do nitky, alebo vám slnko nemilosrdne páli na hlavu.

Dôležitá je správna motivácia a ciele

Mnoho ľudí to s behom skúsi, ale po niekoľkých razoch prestanú, pretože idú nad svoje sily. Preto sa treba riadiť overeným pravidlom: pomaly a postupne. Beh a vôbec šport vo všeobecnosti by mal byť v prvom rade o láske k pohybu. Ak človeku predsa len ide o výsledky, dajú sa dosiahnuť rozličnými metódami. Stačí si spomenúť na slávneho bežeckého trénera Arthura Lydiarda, ktorý vychoval mnoho svetových šampiónov i napriek tomu, že nepreferoval tvrdú drezúru. Za najdôležitejšie považoval dostatočnú motiváciu, radosť z pohybu a skutočnosť, že šport nemá bolieť. Pomôcť tiež môžu správni ľudia.

O tom som sa presvedčila na vlastnej koži. Popri behu niekoľkokrát do týždňa, ktorý absolvujem sama, alebo s „kamoškami“, som začala behať ešte raz týždenne s kamarátom, ktorý má za sebou niekoľko bežeckých súťaží a maratónov. Stanovili sme si 10 km trasu, ktorú sa usilujeme čo najlepšie, resp. čo najrýchlejšie odbehnúť. Teda lepšie povedané, ja sa snažím a on sa pri mojom tempe, mierne povedané, nudí. Je však neuveriteľné, ako dokáže správny človek toho druhého „vyhecovať“. Veď koho by nemotivovala predstava „jedného chladeného“ po behu, keď vám to neustále niekto pripomína?

Samozrejme, vždy si porovnávame výsledky, o koľko sme boli lepší (alebo aj horší) ako predtým. Veď cieľ treba neustále sledovať. Ten môj osobný je nasledovný: do konca leta zlepšiť čas na 10 km o minimálne 10 minút a na jeseň si skúsiť odbehnúť trasu, na ktorej sa pravidelne uskutočňuje miestna bežecká súťaž. Ak budú moje výsledky slušné, tak sa jej najbližšie zúčastním. Medzitým však budem na sebe pracovať ďalej, zaradím do behu intervalový tréning alebo obľúbenú tabatu.

Čo je však na tom celom najúžasnejšie? Som šťastná, pretože mám dve športové lásky, ktoré mi dávajú naozaj veľa!

Dôležitý je pre mňa terén, kadiaľ behám. Po behu sa rada chvíľu kochám pohľadom na okolité kopce.