Cvicte.sk

Prvý beh

Na pláne bol 5km beh v čase 7min/km.. Fu, úprimne som ani v kútiku duše neverila že by som po mesiaci mohla odbehnúť takú vzdialenosť, keďže dovtedy som 5km neodbehla vkuse ani so zdravým členkom. Na parkovisku sme sa stretli partia dobre naladených ľudí, čo mi dosť pomohlo myslieť pozitívne a veriť, že by som to možno... Uvidíme. Po cca polhodine, keď sme sa ocitli znova na parkovisku a uvedomila som si, že som to celé odbehla ľavou zadnou, obliala ma záplava endorfínov a nekonečnej radosti :) Noha ma nezradila a zistila som, že behať v skupine je super.

Niekedy proste NIE

Poznáte ten pocit, keď máte naprd deň, depku alebo vás niečo štve a potrebujete proste vypnúť. Idete behať. Ja som posledný týždeň zažila presne opačnú situáciu. Celý deň bol fajn, podvečer som si povedala že treba ísť behať. Už po prvom kilometri ma vytočili slúchatká, ktoré mi vypadávali z uší každých 200 metrov, chvíľu na to sa mi urobil odtlak, ďalší kilometer a pol som kľučkovala pomedzi dôchodcov a turistov a v konečnom dôsledku som bola tak naštvaná, že sa mi nedarilo ani držať tempo. Priznávam, vzdala som to a najradšej by som tie slúchadla rozbila! Ale namiesto toho som to odkráčala k Dunaju, sadla si na trávu a dopriala si aspoň poriadny strečing a ľahkú večeru.. Nemusí byť každý deň super..

Nový osobný rekord

Ešte mi v hlave doznieva radosť z posledného behu, ale dlho sa už neohreje.. Na sobotu som mala naplánovaných 8 kilometrov. Síce v tempe 7:30, čo je už skoro rýchla chôdza, ale aj tak.. Osem! Ešte tak dva mesiace dozadu by som vás vysmiala, keby ste mi povedali že budem behať 8 kilometrov .) Opäť som si nedôverovala, pretože to bolo pre mňa dosť nepredstaviteľná vzdialenosť a tento krát ma Simona nechala v štychu. Tak som odtrhla spolubývajúceho od PC, susede ukradla psa, napratala ich do auta a bolo vyriešené.

Na začiatku všetko fajn. Na štvrtom kilometri prišla kríza, ale ako ma moja super lektorka naučila: Všetko je v hlave! A tak som sama seba vyhecovala a presvedčila, že ma nič nebolí a dýchať ešte môžem takže žiadne výhovorky, slečinka! Takto som sa musela hecovať ešte tak 2-3x. Dobehla som to! Ok, priznávam, posledných 500 metrov som fakt mrnčala, ale spravila som svoj osobný rekord. :) Nič vám tak nezdvihne náladu, ako pocit, že niečo robíte s radosťou a ešte je aj vidieť pokroky...

A čo vy? Spomínate si na tie vaše počiatočné?

Majte pekný deň.

Lenka